Adversity 6

Ahojte a prepáčte, že som tak dlho nič nepridala, no dnes vám už pridávam časť. Je krátka ale tak aspoň niečo. večer sa pokúsim ešte pridať. 

„je tam Zoey Brown? Dcéra Emily a Jamesa Brown?“ ozval sa mužský hlas z druhej strany a ja som začala tušiť, že toto bude niečo vážnejšie.

„ánoo“ odpovedala som a cítila ako sa mi z tváre stráca farba. Nechcela som si predstavovať tie najhoršie scenáre, byť plná optimizmu ale nemohla som. V hlave sa mi krútili všetky možné scenáre až ma z mojich myšlienok prebral hlas v telefóne.

„Mrs. Brown?? Počujete ma?“

„Ohh, áno. Čo sa stalo?“ spýtala som sa a dúfala, že obaja moji rodičia sú v poriadku.

„vaši rodičia sú momentálne v nemocnici. Mali dopravnú nehodu, narazilo do nich auto. Sú v nemocnici Sv. Petra.“ Kolená sa mi podlomili a klesla som na lavičku. Zrušila som hovor a po líci mi stiekla slza. Harry mi ju utrel a spýtal sa čo sa stalo. No ja som  nemohla odpovedať, nedokázala som to. Harry sa však nevzdával a tak som mu nakoniec odpovedať musela.

„Rodičia...nehoda... nemocnica Sv. Petra“ povedala som v skratke a vtedy ma až napadlo čo tam vlastne robím. Rozbehla som sa preč z parku s Harrym za chrbtom.

„počkaj, Zoey, .... odveziem ťa“ kričal za mnou, otočila som sa a s Harrym sme spoločne kráčali ku autu. Nastúpili sme dnu a prechádzali ulicami Londýna. V aute bolo napäté ticho, no ani jeden ho nechcel prerušiť, ja som Harrymu nemala čo povedať a on sa zbytočne nevypytoval. Harry zastal a ja som utekala dnu, samozrejme s Harrym za chrbtom. Došla som na recepciu a žena za pultom sa na mňa milo usmiala.

„Emily a James Brownovci?“  vyvalila som na ňu, ona niečo naťukala do počítaču a v momente odpovedala.

„Druhé poschodie izby 136 a 137“

S Harrym sme teda podišli ku výťahu, vyviezli sa na druhé poschodie a hľadali ich izby. Po dlhom hľadaní sme ich konečne našli a z jedných dverí akurát vychádzala doktorka. Postavila som sa jej do cesty a rýchlo sa spýtala.

„Dobrý, som ich dcéra, čo sa stalo a ako sú na tom?“ vychrlila som na ňu a pokúšala sa z hlavy vytlačiť tie najhoršie myšlienky. Nenávidím nemocnice. Vždy sa tu niečo stane.

„Ahoj, tvojich rodičov sme prijali asi pred hodinou, ešte nedokážem presne určiť ako sa to stalo, vieme, len, že tvoji rodičia boli na ceste do obchodu a auto na križovatke im nedalo prednosť. Bol to priamy náraz. Tvoja mamina je už mimo ohrozenia životu a má len pár zlomením a škrabancov. Toto sa však nedá povedať o tvojom otcovi. Momentálne bojuje o život a my robíme čo môžeme. Pri náraze si veľmi udrel hlavu a predpokladáme aj vnútorné krvácanie ale ešte stále je tu nádej. aK ma teraz ospravedlníš, musím ísť“ dokončila svoj monológ a odišla. Klesla som na stoličku, nohy si priložila k hrudi a moje slzy si našli cestu von. Spomínala som na všetky okamihy strávené s nimi. S mojou mamkou a ockom. Nedokážem si prestaviť, že o ocka prídem. Nedokážem a nemôžem.  Spomenula som si ako sme sa spolu hrávali, ako mi varil puding, keď mamka bola v práci, na všetky spoločné okamihy.Hovorila som si, že musím zostať silná ale nedalo sa.  Spomienky sa drali na povrch a slzy sa hromadili, keď objali čiesi ruky. Harry. Nenechal ma tu, podrží ma, aj keď sa stane to najhoršie. Objala som ho a plakala mu do bundy. Keď už som nevládala pozrela som sa mu do očí a teraz som bola šťastná, že je tu so mnou.

„neboj, bude to dobré, vyliečia sa“ hladkal ma po chrbte a mne na koži skákali zimomriavky. Jeho ruka mi do tela roznášala teplo. Nakoniec som sa odtiahla, vytiahla vreckovky a snažila sa mu utrieť slzy z bundy.

„to je v poriadku“ usmial sa a znovu ma objal. Čakali sme tam takto asi hodinu až ku nám prišla doktorka.

„Slečna Brown?“ zavolala  a spolu s Harrym sme podišli ku nej.

„Musím vám bohužiaľ oznámiť, že váš otec to nezvládol, mamina je však  v poriadku. Úprimnú sústrasť. Robili sme čo sme mohli“ chvíľu mi trvalo kým som to pochopila, kým som to strávila. Otec je mrtvy. Nie, nemôže byť. Nenechal by ma tu s mamkou samu. Slzy si znovu našli cestu von a ja som stála ako obarená. Nie, nemôže to byť pravda, nemôže, nemôže nemôže. Hovorila som si ale nepomáhalo to. Nakoniec som sa rozbehla do izby a na posteli bezhybne ležal otec. Pribehla som ku nemu a začala mu búchať do hrude. „niéééé, niééééééé, niéé, prečoo? Prečo si nás tu nechal samé?“ kričala som so slzami a nevzdávala sa nádeje. Búchala som mu do hrude s nádejou, že sa nadýchne až ma niečie ruky odtiahli na chodbu a objali. Bol to Harry a objatie z ktorého sa nedalo uniknúť. Ruky mal obmotané okolo mňa. Pevne som ho objala a plakala. Uvedomovala som si len, že ho nechcem pustiť. Ochraňoval ma pred tým všetkým. Sadli sme si na stoličky a ja som zaspala v Harryho objatí.