Adversity 8

Nejdem vás trápiť mojimi prejavmi, len dúfam, že sa vám časť bude páčiť .. *Baja 

***O DVA TÝŽDNE NESKôR***

Z POHĽADU ZOEY

Nasledujúce dva týždne ubehli neskutočne rýchlo. Mamku pustili domov z nemocnici s príkazom, citujem doktora „dávajte si ešte pozor, nech sa to poriadne zrastie“ Lenže moja čiperná mamina sedieť nedokáže. Spoločne sme zorganizovali pohreb a snažili sa tým viac nezaoberať. S maminou sme sa dohodli, že to už nebudeme rozoberať a budeme ďalej žiť náš život. Niežeby som na ocka zabudla ale jednoducho sa tým už nechcem zaoberať. Ľubila som ho a navždy budem. Vracali sme sa do starých koľají až na jednu podstatnú vec a to Harryho a chalanov. Stretávame sa ako sa dá keďže Harry a chalani robia na novom albume. Stali sa z nás dá sa povediac najlepší kamaráti. A Eric... včera mi zavolal a pozval na rande a tak teraz stojím pred skriňou a pokúšam sa vybrať nejaké oblečenie. Povedal, že sa pôjdeme najesť do nejakej reštaurácie. Nakoniec som si vybrala biele rifle, čierno-biely top, čierne sako a doladila som to čierno-tyrkysovými lodičkami a naušnicami. Vlasy som si nechala padať na plecia a zvolila som len jemný make-up. Pripravená som si sadla pred telku a čakala Erica.

Presne o pól siedmej pred domom zatrúbilo auto a ja som zišla dolu.

„ahoj“ pozdravila som sa a objala ho.

„ahoj, dnes vyzeráš užasne“ dodal a objatie mi opätoval. Otvoril mi dvere a pomaly sme prechádzali večerným londýnom. Debata v aute nestála a keď sme zastali Eric mi otvoril dvere. Spoločne sme vošli dnu a sadli ku rezervovanému stolu. Čašník nám priniesol ponuku a po chvíli sme mali vybraté. Eric si odskočil a ja som konečne mala možnosť si ho obzrieť. Na sebe mal čierne rifle, slabomodrú košelu a šedé sako. Vyzeral dokonale.

„bolo to úžasné“ pochvaľovala som si, keď sme vychádzali z reštaurácie.

„som rád, že sa ti to páčilo.“ Usmial sa a ja som sa zadívala do jeho nádherných očí. Mali farbu čokolády. Odvrátila som zrak a nasadla so auta. V aute sme znovu veselo pokračovali a musela som uznať, že mal ozaj zmysel pre humor. Vždy niečo trepol a my sme sa totálne rehotali. Zastavili sme pred naším domom a Eric ma išiel odprevadiť až ku bráne.

„ďakujem, bolo to fajn“ skonštatovala som a dala mu pusu na líce.

„mohli by sme si to zopakovať. Čo ty na to?“ spýtal sa a samozrejme odporovať som nedokázala.

„ tak ja už pôjdem, potom mi ešte zavolaj“ povedala som a otvárala bránku.

„počkaj“ chytil mi ruku a otočil si ma. Zahľadel sa na mňa jeho dokonalými čokoládovými očami a pomaly sa približoval. Mohla som sa odvrátiť ale ja som to chcela. Nakoniec som prekonala tie posledné milimetre medzi nami a pobozkala ho. Nebol to ten vášnivý bozk, len nežný a náš prvý, proste dokonalý. Rozlúčili sme sa a každý išiel domov s vlastnými myšlienkami a úsmevom na tvári, obaja sme boli šťastní.

Z POHĽADU HARRYHO

Práca---práca---práca. Toto by vystihovalo moje posledné dva týždne. Pracovali sme vo dne a noci na novom albume a nemali sme čas na nič. Ja som si ten čas však našiel a to na ňu. Snažil som sa byť s ňou čo najčastejšie ale veľa času som teda nenašiel. Uvedomoval som si však, že sa z nás stali najlepší kamaráti aj keď som si svojimi pocitmi nebol istý. Mal som ju rád, to som vedel.Ale ako? Ako aj niečo viac? Nedokázal by som jej ublížiť a tak som to zatiaľ neriešil.

„Harry?“ Louis mi zamával rukou pred očami a mňa až trhlo.

„čo je?“ spýtal som sa ale Louis mi už podával telefón.

„áno, Paul?“spýtal som sa.

„príď ku mne, tak za desať minút“ rozpoznal som jeho hlas v telefóne a snažil sa pochopiť o čo mu ide.

„okey prídem“ súhlasil som napokon a nasadol do auta.

„to nemyslíš vážne, to mám s ňou chodiť len preto aby boli médiá spokojné?“ žasol som nad Paulovým návrhom.

„áno, pokojne stačia dva mesiace“ hovoril a pochopil že to myslí naozaj vážne.

„tak fajn“ vykríkol som a buchol dverami, no jediné na čo som v tej chvíli mohol myslieť bola Zoey, ako to pochopí?

Komentárik poteší :) *baja

Adversity 7

Ahojte, takže ďalšia kratšia časť na svete. Myslela som si, že pridám ešte včera ale keďže som chorá a nebolo mi veľmi dobre tak som už nestihla. Cez víkend sa asi znovu ocitnem na chate kde bohužiaľ nejde internet, ale pokúsim sa napísať nejaké časti dopredu a dať dokopy aj nejakú takú jednodielovku. V nedeľu alebo pondelok by som teda mohla pridať. 
P.S. dúfam, že sa vám bude páčiť vývoj príbehu a zanecháte komentár :) *Baja 

Nič nie je horšie ako zobudiť sa na stoličke v nemocnici. Pomaly som zdvihla hlavu a premýšľala prečo tu vlastne som. V tom som si spomenula. Nehoda. Slza mi vypadla z oka a ja som si ju zotrela rukávom. Očami som hľadala Harryho, ale nemohla som ho nájsť. Postavila som sa, rukou prehrabla vlasy a prechádzala sa po chodbe. Netušila som kde sa vybral. Bola som nervózna. Čo teraz? Nie nemôžem sa zrútiť. Budem tu pre mamku a spoločne to prekonáme. Ale čo ak to bude ako vo filmoch a zrúti sa mamka. Na niečo takéto som nedokázala myslieť. Mamka bez duše, to bolo nepredstaviteľné. Vždy sa usmievala, nedokázala som si ju predstaviť bez úsmevu. Nedokážem si predstaviť môj život bez ocka. Život, ktorý bude prázdny.

Z POHĽADU HARRYHO

Konečne zaspala. Objímal som ju a snažil sa usporiadať myšlienky. Nepoznám ju ani týždeň a mám pocit, že ju musím ochraňovať. Neviem prečo. Nemá to v živote ľahké, ľudia ktorých má rada jej zomierajú. Neviem si predstaviť, že by sa niečo takéto stalo mne. Že by som nemal sestru, zomrel by mi najlepší priateľ a frajerka by ma podvádzala. Neskôr by mali rodičia autonehodu a otec by zomrel. Nepredstaviteľné. Nedokázal by som to. Pozrel som na ňu a nechápal ako môže byť taká silná. Spala dosť dlho a keď už hodinu ukazovali jednu ráno, rozhodol som sa tu s ňou zostať. Privrel som oči a ani sa nenazdal a už spal.

Keď som sa zobudil Zoey ešte spala. Pomaly som sa postavil a zamieril dolu ku automatu. Všimol som si ho, keď sme sem išli. Kúpil som dve kávy a pobral sa späť. Zoey už bola hore a pochodovala hore a dolu po chodbe. Bola nervózna. Všimol som si jej roztomilé vlasy, boli rozcuchané.

„Dobré ránko“ pozdravil som ju a dal jej kávu.

„ahoj, kde si bol?“ spýtala sa a zobrala si kávu. Pomaly ju chlípala.

„po kávu“ odvetil som a mierne som sa usmial. Onedlho prišla doktorka a Zoey išla za maminou. Musela jej totiž oznámiť správu o otcovi. Nechcel by som byť na jej mieste. Ponoril som sa opäť do svojich myšlienok až ma vyrušilo zvonenie mobilu. Na displeji bolo meno LOUIS. Včera som im ani nezavolal. Nebol čas a tak som sa pripravil na poriadny výsluch.

Z POHĽADU ZOEY

Vošla som dnu a uvidela som mamku na posteli. Znovu mi to prišlo ľúto ale hovorila som si „stay strong“ Sadla som si vedľa a chytila ju za ruku, otvorila oči a usmiala sa na mňa. Vypadla mi slza ale hneď som si ju utrela.

„ahoj mami, si v poriadku?“ opýtala som sa.

„hello, Darling. Som v poriadku, mám len zlomenú ruku a kľúčnu kosť. Čo je s ockom?“ vysvetľovala a pri otázke o ockovi sa jej na tvári usadil ustráchaný výraz. Nedokázala som jej to povedať ale musela som.

„mami, vieš..“ začala som ale nedokázala som to. Prinútila som sa pokračovať a skúsila som to znovu. „Mami, to čo ti teraz poviem, je bolestivé, ale musíme to prijať. Musíme sa s tým vyrovnať. Ocko tu už s nami nie je.“ Povedala som a pozerala priamo na ňu.  Ani ja som s tým ešte nebola vyrovnaná ale mamku som potrebovala. Nemôže sa zložiť ako ostatný rodičia, musí mi pomôcť. Po lícach jej stekali slzy a ja som ju objala.  Vedela som ako sa cíti, tak ako ja včera  a nekládla som jej zbytočné otázky. Ostali sme v spoločnom objatí ešte asi pól hodinu a nikto nič nehovoril. Bola som rada. Na posledné čo som sa zmohla bola zašepkať je do ucha „mami, my to spolu zvládneme“ a jej odpoveď bola nečakaná. „ja viem, zlatko. Neopustím ťa, musíme to len prekonať.“

-viem, že som otravná :DDDD ale komentáriky by ma ozaj potešili :) *Baja

inak čitatelia tohto blogu napíšte mi mail na túto emailovú adresu barbora.blog@gmail.com čo sa vám páči a čo nie :) o každom z vás by som totiž chcela napísať jednodielovku (stači keĎ mi pošlete len " čítam tvôj blog" a ja sa vás už povypytujem čo budem potrebovať) *Ďakujem Baja

Adversity 6

Ahojte a prepáčte, že som tak dlho nič nepridala, no dnes vám už pridávam časť. Je krátka ale tak aspoň niečo. večer sa pokúsim ešte pridať. 

„je tam Zoey Brown? Dcéra Emily a Jamesa Brown?“ ozval sa mužský hlas z druhej strany a ja som začala tušiť, že toto bude niečo vážnejšie.

„ánoo“ odpovedala som a cítila ako sa mi z tváre stráca farba. Nechcela som si predstavovať tie najhoršie scenáre, byť plná optimizmu ale nemohla som. V hlave sa mi krútili všetky možné scenáre až ma z mojich myšlienok prebral hlas v telefóne.

„Mrs. Brown?? Počujete ma?“

„Ohh, áno. Čo sa stalo?“ spýtala som sa a dúfala, že obaja moji rodičia sú v poriadku.

„vaši rodičia sú momentálne v nemocnici. Mali dopravnú nehodu, narazilo do nich auto. Sú v nemocnici Sv. Petra.“ Kolená sa mi podlomili a klesla som na lavičku. Zrušila som hovor a po líci mi stiekla slza. Harry mi ju utrel a spýtal sa čo sa stalo. No ja som  nemohla odpovedať, nedokázala som to. Harry sa však nevzdával a tak som mu nakoniec odpovedať musela.

„Rodičia...nehoda... nemocnica Sv. Petra“ povedala som v skratke a vtedy ma až napadlo čo tam vlastne robím. Rozbehla som sa preč z parku s Harrym za chrbtom.

„počkaj, Zoey, .... odveziem ťa“ kričal za mnou, otočila som sa a s Harrym sme spoločne kráčali ku autu. Nastúpili sme dnu a prechádzali ulicami Londýna. V aute bolo napäté ticho, no ani jeden ho nechcel prerušiť, ja som Harrymu nemala čo povedať a on sa zbytočne nevypytoval. Harry zastal a ja som utekala dnu, samozrejme s Harrym za chrbtom. Došla som na recepciu a žena za pultom sa na mňa milo usmiala.

„Emily a James Brownovci?“  vyvalila som na ňu, ona niečo naťukala do počítaču a v momente odpovedala.

„Druhé poschodie izby 136 a 137“

S Harrym sme teda podišli ku výťahu, vyviezli sa na druhé poschodie a hľadali ich izby. Po dlhom hľadaní sme ich konečne našli a z jedných dverí akurát vychádzala doktorka. Postavila som sa jej do cesty a rýchlo sa spýtala.

„Dobrý, som ich dcéra, čo sa stalo a ako sú na tom?“ vychrlila som na ňu a pokúšala sa z hlavy vytlačiť tie najhoršie myšlienky. Nenávidím nemocnice. Vždy sa tu niečo stane.

„Ahoj, tvojich rodičov sme prijali asi pred hodinou, ešte nedokážem presne určiť ako sa to stalo, vieme, len, že tvoji rodičia boli na ceste do obchodu a auto na križovatke im nedalo prednosť. Bol to priamy náraz. Tvoja mamina je už mimo ohrozenia životu a má len pár zlomením a škrabancov. Toto sa však nedá povedať o tvojom otcovi. Momentálne bojuje o život a my robíme čo môžeme. Pri náraze si veľmi udrel hlavu a predpokladáme aj vnútorné krvácanie ale ešte stále je tu nádej. aK ma teraz ospravedlníš, musím ísť“ dokončila svoj monológ a odišla. Klesla som na stoličku, nohy si priložila k hrudi a moje slzy si našli cestu von. Spomínala som na všetky okamihy strávené s nimi. S mojou mamkou a ockom. Nedokážem si prestaviť, že o ocka prídem. Nedokážem a nemôžem.  Spomenula som si ako sme sa spolu hrávali, ako mi varil puding, keď mamka bola v práci, na všetky spoločné okamihy.Hovorila som si, že musím zostať silná ale nedalo sa.  Spomienky sa drali na povrch a slzy sa hromadili, keď objali čiesi ruky. Harry. Nenechal ma tu, podrží ma, aj keď sa stane to najhoršie. Objala som ho a plakala mu do bundy. Keď už som nevládala pozrela som sa mu do očí a teraz som bola šťastná, že je tu so mnou.

„neboj, bude to dobré, vyliečia sa“ hladkal ma po chrbte a mne na koži skákali zimomriavky. Jeho ruka mi do tela roznášala teplo. Nakoniec som sa odtiahla, vytiahla vreckovky a snažila sa mu utrieť slzy z bundy.

„to je v poriadku“ usmial sa a znovu ma objal. Čakali sme tam takto asi hodinu až ku nám prišla doktorka.

„Slečna Brown?“ zavolala  a spolu s Harrym sme podišli ku nej.

„Musím vám bohužiaľ oznámiť, že váš otec to nezvládol, mamina je však  v poriadku. Úprimnú sústrasť. Robili sme čo sme mohli“ chvíľu mi trvalo kým som to pochopila, kým som to strávila. Otec je mrtvy. Nie, nemôže byť. Nenechal by ma tu s mamkou samu. Slzy si znovu našli cestu von a ja som stála ako obarená. Nie, nemôže to byť pravda, nemôže, nemôže nemôže. Hovorila som si ale nepomáhalo to. Nakoniec som sa rozbehla do izby a na posteli bezhybne ležal otec. Pribehla som ku nemu a začala mu búchať do hrude. „niéééé, niééééééé, niéé, prečoo? Prečo si nás tu nechal samé?“ kričala som so slzami a nevzdávala sa nádeje. Búchala som mu do hrude s nádejou, že sa nadýchne až ma niečie ruky odtiahli na chodbu a objali. Bol to Harry a objatie z ktorého sa nedalo uniknúť. Ruky mal obmotané okolo mňa. Pevne som ho objala a plakala. Uvedomovala som si len, že ho nechcem pustiť. Ochraňoval ma pred tým všetkým. Sadli sme si na stoličky a ja som zaspala v Harryho objatí.

I can´t live without her!!!

Ahojte, raz som len tak ležala v posteli a dostala som nápad na jednodielovku. Neváhala som a pokúsila sa ju napísať. JE to znovu smutné, ale mne sa to ozaj páči. Neviem ako vám. :D  Rozhodla som sa to dnes pridať, aby som vedela aké budú ohlasy. Ak sa vám to zapáči komentujte, ale prijímam aj negatívne komentáre. V jednodielovke sa nenachádzajú mená, takže si tam doplnte kto  sa vám tam hodí (mne najviac Harry). :d Dúfam, že sa zapáči a ospravedlňujem sa za chyby.
P.S. Je to krátke, ale nevedela som tam už nič vymysleť, mne sa to v tomto stave páči.

Zobudím sa a vedľa mňa leží ona. Prezerá si moju tvár, zapozerá sa mi do očí a aj bez slov viem, čo chce povedať. Pozerá sa na mňa totiž s toľkou láskou, ktorú jej ja každý deň opätuvam. Pritiahne si ma bližšie a pobozká ma. Otvorím oči a naťahujem ruku vedľa seba, no druhá časť posteli je prázdna. Ona tam nie je. Všetko to bol len sen . Cítim, len nekonečnú bolesť v srdci, ktorá mi pripomína, že ho tam ešte mám. Stratil som ju. Už nikdy neuvidím, jej oči prekypujúce šťastím a nikdy nepocítim jej pery, pretože ona je preč. Pomaly vstávam a prechádzam dlhou úzkou chodbou do obývačky. Spomínam si na naše nekonečné večery a pozeranie filmov.

„tak čo budemem dnes robiť?“ pýta sa a sadne si na gauč. Jej nádherné vlasy poletujú okolo nej a ona s nimi zápasí. Nemôžem sa nepousmiať.

„ďalší film“ navrhnem. Prikývne a dá mi božtek na nos. Milujem to. Keď mi do nosa udrie jej vôňa, vdýchujem ju ako drogu. Sadne si ku poličke s DVD-čkami a začnie prezerať.

„môže byť“ spýta sa a ukáže obal Hunger Games.

„fajn“ poviem bez zaváhanie a obaja sa zvalíme na gauč. V mysli sa mi vynára spomienka z posledného dňa s ňou. Nedokážem na ňu prestať myslieť. Môj život stratil zmysel, stratil ju. Pozerám sa na obrovský biely gauč, pred ktorým stojí malý stolík. Pod stolíkom sa nachádza hnedý koberec. Sadnem si na koberec a prechádzam prstami po miestach, na ktorých som ju našiel. Bola bledá a krehká. Po líci sa mi skotúľa slza, no nemám ani najmenšiu chuť, zastaviť ju. Utriem ju do rukávu a viac sa nad tým nezaťažujem. Premýšľam. No už nie je nad čím. Nič mi už po nej nezostalo, len srdce a spomienky . Navždy ju budem milovať. No srdce sa už nikdy nezlepí dokopy. Je roztrieštene na milión kúskov, ktoré by dokázala poskladať len ona. Vchádzam do kuchyne, ktorá je spojená s obývačkou. Sadnem si na barovú stoličku a pozerám na miesto na koberci.

„ahoj, už som tuuu“ zakričím od dverí a čakám, že sa mi príde hodiť okolo krku, no nič neprichádza, ani odpoveď, ani ona. Niečo sa mi nezdá v poriadku. Vyzlečiem si bundu a vchádzam do obývačky. Leži na zemi. Bledá. Krehká. Bez pohybu. Bez známok života. V sekunde sedím vedľa nej a snažím sa jej nahmatať pulz. Vytiahnem mobil a volám sanitku. Snažím sa jej podať prvú pomoc ale beezvýsledne. Strácam nádej, ale niekde v kútiku duše ešte stále verím, tak ako ona. Zľahka si spomeniem na jej životné moto BELIEVE. Hovorila, že treba veriť a tak sa o to pokúšam. Po pätnástich minútach príde sanitka. Odvezú ju do nemocnice a ja sa veziem s ňou. „ty to zvládneš, musíš to zvládnuť, nesmieš ma tu nechať samého“ hovorím jej a držím ju za ruku. Keď prídeme do nemocnice odvedú ju preč. Myšlienky mi behajú v hlave ako splašené. Vstávam zo stoličky a prejdem ku šúflíku, kde ssa nachádza príbor a nože. Vyberem jeden, ani nie veľký, ani malý. Vezmem si ho a pomaly s ním kráčam do kúpeľne. Položím ho vedľa umývadla a pozriem sa na svoj odraz v zrkadle. Pozerám na moje pery, ktorých sa dotýkala len ona. Pohľadom prejdem na oči, z ktorých len ona dokázala vylúdiť slzy ale dokázala do nich nahnať hviezdičky. Len ona sa na mňa pozerala s nekonečnou láskou, ktorá nikdy nevyhasne. Len ona ma brala takého aký som v skutočnosti a milovala ma tak. Pretože len ona ma dokázala urobiť sťastným. Očami prechádzam na vlasy, s ktorými sa mi pravidelne hrávala. Spomínam si na naše prvé stretnutie, keď mi povedala že mám najkrajšie vlasy aké kedy videla. Ale ja už nikdy neuvidím jej oči, nikdy sa nedotknem jej pier a nikdy sa nebudem hrať s jej vlasmi. Odišla. Naveky. Môj život stratil jediný zmysel života a preto nevidím dôvod to neskončiť. Takto sa budem len trápiť. Chytím do ruky nôž a prezerám si jeho čepeľ. Je ostrý. Stačí jeden hlboký rez a do niekoľkých minút vykrvácam. Sadnem si na podlahu a opriem sa chrbtom o skrinku. Už nemám na čo čakať. Teraz je ten správny čas. Nôž zaryjem do pokožky a krv začne striekať. Nekričím ani sa nezvýjam od bolesti. Myslím len na jediné. Na ňu. Konečne ju uvidím. Matne si spomínam na okamih keď mi to doktor oznámil.

„Dobrý, vy ste priateľ dievčaťa, ktoré sme pred hodinou prijali?“ hovorí  doktor  na chodbe.

„áno“ poviem znepokojeným hlasom, lebo jeho tón nebol pokojný. Bojím sa, bojím sa o ňu.

„je mi to ľúto, ale neprežila to, robili sme všetko čo sme mohli“ moje ssrdce sa po týchto slovách rozletelo na hromadu kúskov. Oči ma začali páliť. Nevnímal som nič, okrem bolesti v srdci, v zlomenom srdci. Bolesť.....nič iné len vyčerpávajúca bolesť. Veľa krát som premýšľal nad tým ako zomriem, no nikdy by ma nenapadlo, že to bude samovražda. Predstavoval som si to rýchlo a bezbolestne a to sa mi vyplnilo. Necítil som nič, len túžbu, znovu ju vidieť, znovu sa jej pozerať do očí a znovu sa jej dotýkať. Nepotreboval som nič iné, len ju. Prežívam posledné minúty svojho života a v hlave dokážem sformulovať len jedinú myšlienky. I can´t live without her. Posledné sekundy a ja už pomaly zavieram viečka. Som pripravený. O chviľu na to nič necítim, bolesť pominie a ja otváram oči. Vidím ju, pozerá sa na mňa jej dokonalými očami a usmieva sa. Vstanem a rozbehnem sa k nej. Milujem ju. 

Adversity 5

Takže, ďakujem za všetky krásne komentáre ku "jednodielovke". Mám tu pre vás ďalšiu časť príbehu Adversity. Dúfam, že budete spokojní a svoje reakcie píšte do komentov :DDDD *Bajush

Z pohľadu Zoey

Hodinky ukazovali už 15: 15 a tak som sa pomaly vzdávala nádeje. Jasné, čo som si myslela, že by sa so mnou zahadzoval. Má predsa milióny fanúšičiek, čo ja, obyčajné dievča z Londýna. A ja som si myslela, že to nieje slávny nafúkanec. No zjavne som sa mýlila. Prečo by so mnou strácal čas? Vstala som z lavičky , ktoré bola pri mieste, kde sme sa mali stretnúť a nahnevane z tade odchádzala, keď som za počula jeho hlas. „Zoey....Zoey“ kričal na mňa . Otočila som sa a bol to on. Otočila som sa späť a kráčala z tadiaľ preč. „nie Zoey...počkaj“ kričal na mňa no ja som sa neobzerala len som kráčala dopredu. Prečo ma tam nechal čakať? Všetka zlosť sa vo mne nahromadila ani neviem prečo a ako sa to stalo. Dobehol ma a postavil sa pred mňa.

„Zoey, je mi strašne ľúto, že meškám, ale nahrávali sme a pozabudol som na čas. Dokážeš mi to odpustiť, prosím“ hodil na mňa psie oči ktorým sa odolať teda vôbec nedá. Ľady sa vo mne začali roztápať až sa roztopili úplne.

„tak fajn“ usmiala som sa na neho a objala ho. „ ale nabudúce sa posnaž byť presný“ zasmiala som sa a ťahala ho som ani neviem kde.

„takže nabudúce, to má byť pozvanie“ zasmial sa a ja som ho šťuchla do pleca.

„nenamýšľaj si Styles“

„nechceš sa ísť najesť, ešte som neobedoval“ navrhol, no keďže som jedla po ceste sem, nemala som chuť. Harry si teda išiel kúpiť niečo do Nando´s a len tak sme sa prechádzali.

„máš nejakých súrodencov?“ spýtala som sa po čase.

„hej sestru ty?“ spýtal sa Harry.

„mala som, zomrela pred tým ako som sa narodila, preto sa rodičia o mňa tak boja“ povedala som Harrymu a ten len neveriacky krútil hlavou.

„čo jee?“ spýtala som sa.

„máš to dosť ťažké, zomrie ti najlepšie kamarátka, chalan ťa podvádza a ešte si aj mala staršiu sestru, ktorá ti zomrela“ vravel a odhryzol si z hamburgeru, alebo čo to bolo. Ďalej sme sa rozprávali o jeho živote pred tým ako išiel do x-factoru a ja som si ho obľúbila ešte viac. Keď som za nami započula... „Harry si to ty?“ otočili sme sa a videla som prekvapenie na Harryho tvári.

Z pohľadu Harryho

„Harry si to ty?“ otočili sme sa za hlasom a ja som prekvapene hľadel.

„Eric?“ neveriacky som sa spýtal.

„čaves bro“ zasmial som sa a poriadne ho objal.

„čo tu robíš?“ spýtal som sa ho po uvítacom rituáli.

„bývam tu, nie si jediný, kto odišiel z Holmes Chapel, a ako vlastne žiješ?“ opýtal sa tentokrát Eric.

„ehmm, Zoey toto je Eric, môj kamarát z Holmes Chapel a Eric toto je Zoey, moja kamarátka“ predstavil  som ich a podali si ruky. Videl som, že Eric po nej dosť poškuľuje a Zoey sa tiež páči, keď jej zložil kompliment, začervenala sa. Keď som pomyslel na ich spolu, pichlo ma pri srdci. Prečo? Netuším. Žiarliš- ozvalo sa moje podvedomie. Nie, prečo by som žiarlil, nemám prečo, sme kamaráti a tak to zostane. Dohováral som si. Prechádzali sme sa s Ericom a kecali, čo sa stalo, ako žije a tak Zoey sa tiež zapájala a s Ericom si vymenili čísla.

„tak ja už pôjdem, niekedy si to zopakujeme“ usmial sa a rozlúčili sme sa. So Zoey sme si sadli na lavičku a ešte sa rozprávali ako sme sa s Ericom zoznámili a čo všetko sme povystrájali.

 Z pohľadu Zoey

Eric

Eric sa mi zapáčil na prvý pohľad. Hnedé vlasy a dokonalý úsmev. Po nebol to ten typ, čo sa všetkým pýši, normálny chalan, ktorý je veľmi zábavný. Zapáčil sa mi. Na Matta som už nemyslela. Možno by sme mohli byť kamaráti. Vymenili sme si čísla a Eric odišiel domov. S Harrym sme si ešte sadli na lavičku a rozprávali sme sa o jeho detstve „neuveríš, keď som mal 15 išli sme s Ericom do mesta a....“ nedokončil, vyrušilo ho totiž zvonenie môjho telefónu.

„áno?“ zdvihla som telefón.

„je tam Zoey Brown? Dcéra Emily a Jamesa Brown?“ ozval sa mužský hlas z druhej strany a ja som začala tušiť, že toto bude niečo vážnejšie.

rada by som vám pripomenula, že píšem fan fiction, čo znamená, že väčšina vecí je vymyslených.( netuším akí oni v skutočnosti) 

P.S. čím viac komentárov, tým rýchlejšie ďalšia časť :)

viem, že vás nudím ale ospravedlňujem sa za všetky chyby :)

Forever or never 2/2

ahojte, ozaj ma mrzí, že som nepridávala časti, ale mala som zaracha. Pokúsim sa vám to vynahradiť. 

Prebrala som sa v nemocnici. Okolo mňa sedeli piati chalani, jeden ma držal sa ruku a plakal.

„Louis?“ spýtala som sa potichu.

„som tu“ povedal a zdvihol hlavu, mal uplakané oči. Harry sa na mňa pozeral so zničením výrazom.

„stalo sa niečo?“ opýtala som sa. Nikto neodpovedal. Chytila som Louisovi ruku a donútil som ho, aby sa na mňa pozrel.

„chcem to vedieť“ uprela som na neho oči. No on neodpovedal. Do izby vošiel doktor.

„Môžem vás poprosiť, aby ste odišli“ povedal doktor. „vy pán Tomlinson, môžete zostať.“

„dobrý deň, ako vám je“ spýtal sa doktor.

„je mi fajn, a mohla by som vedieť, čo sa stalo?“ chytila som Louisa za ruku.

„samozrejme, pani Montgomeryová, takže, ste tehotná, to je dobrá správa, ale tá zlá je, že ste v rizikovom tehotenstve, čo znamená, že keď sa to dieťa narodí, buď hneď zomrie, alebo pri pôrode zomriete vy“ povedal bez súcitu a mne sa do oči nahrnuli slzy.nevedela som čo na to povedať. Ja alebo dieťa? Ak by som si mala vybrať medzi mnou a mojim dieťatkom, rozhodne chcem zachrániť jeho. „ale nemusíte sa báť, s pánom Tomlinsonom sme sa dohodli, že zajtra pôjdete na potrat a všetko sa tým vyrieši.“ Dodal,čo som nečakala, Potrat??. Nezabijem to dieťa ešte pred tým ako príde na svet.

„nie pán doktor“ povedala som a Louis sa na mňa pozrel „nepôjdem na potrat, to dieťa chcem, ak by som pri jeho pôrode mala zomrieť, s radosťou to podstúpim, ďakujem, že ste ku mne boli úprimný“ dokončila som.

„tak v tomto prípade, vás už môžeme pustiť, želám vám veľa šťastia.“ Bola som odhodlaná spraviť to, a nikto mi v tom nezabráni. Doktor odišiel a my sme s Louisom zostali sami.

„Cassie, ja nechcem aby si kvôli tomu dieťaťu riskovala svôj život. Nechcem ťa stratiť“ povedal a rozplakal sa. Jemne som ho pobozkala a dodala. „neboj sa to bude dobré, aspoň ti niečo po me zostane, riziko by bolo aj pri potrate, takto budeš mať aspoň to bábo“ Louis ma zbalil a išli sme domov. Nerozprával sa so mnou, no ja viem, že je to správna vec. Harry ma v tom tiež nepodporuje, ale čo mám robiť, zabiť také nevinné dieťa?  Vošli sme ku nám a Louis hneď zaliezol do pracovne,vošla som dnu a pomaly som sa postavila pred neho.

„Cassie“ povedal akoby chcel, aby som odišla.

„Louis ja pochopím ak sa teraz so mnou rozídeš, navždy ťa budem milovať, ale skús ma pochopiť, to dieťa bude možno po mne a bude ti ma pripomínať, raz pochopíš že to bolo správne rozhodnutie“ povedala som a Louis nič nepovedal. Pochopila som to.nechce to dieťa. nechce mňa. Nesúhlasí s mojím rozhodnutím. Prečo nikto nechápe, že takto zachránim aspoň to dieťa? Nie, nebudem už sním o tomto debatovať. Odchádzam. Nebudem mu predsa kaziť život, o to dieťa sa postará aj moja mama. Vošla som do nášho šatníka a začala sa baliť. Veci som hádzala do kufrov s takou zlosťou a bolesťou. Milovala som ho a keĎ som ho potrebovala najviac tak ma opustil. Zbalila som si posledné veci a po lícach mi stekali vodopády sĺz. Zobrala som kufre do rúk a pomaly kráčala po schodoch. Posledný krát som sa sem pozrela, otvorila dvere a zabuchla ich. Už som ho nepotrebovala. Sadla som si na schody pred domom a strašne sa rozplakala. Postavila som sa a kráčala smerom ku ceste. Odchytila taxík a nasadla doň. šofér naštartoval auto a ja som dala posledné zbohom môjmu starému životu a aj jemu. KeĎ sa v tom otvorili dvere. Bol v nich on a bežal ku mne. No taxík sa pohol a ja som so slzami v očiach odchádzala. Na poslednú chvíľu otvoril dvere a šofér zastal.

„prepáč mi to, vráť sa domov, prosím“ pozrel na mňa s utrpením v očiach a ja som sa v nich stratila. Priblížil sa ku mne a pobozkal ma.

*O deväť mesiacov neskôr

S Louim sme sa odobrili. Všetko ide tak ako pre tým až na to, že  očakávame dievčatko. Zhodli sme sa na mene Cassie, ak by som to neprežila. A ak budem žiť tak to sme sa ešte nedohodli. Ja však viem, že budem robiť všetko preto aby to dieťa prežilo. Cítim, že sa blíži môj čas, ale nikomu o tom nehovorím. S Harrym chodíme spolu na nákupy, už sme prichystali detskú izby a spoločne sa zabávame. Loui má veľa práce, pretože zobral ešte jeden flek. Že vraj aby sme sa mali lepšie, ale aj tak sa máme fajn. Povedal, že je to len dočasné. Častejšie mi býva zle a preto sa Louis dohodol s Harrym, že na mňa bude dávať pozor. Spoločne sa zabávame a tešíme sa príchod bábätka, aj Loui to už pochopil a berie to na vedomie. Ja však viem, že ma miluje a bojím, sa, že ak to neprežijem a na svete bude len malinká Cassie, že sa o ňu nebude vedieť postarať. Harry mi však sľúbil, že urobí čokoľvek aby sa bábo malo dobre a tak spoločne trávime celý voľný čas.

„Harry, dáš si koláč?“ spýtala som sa Harryho.

„samozrejme“ odvetil a posadil sa na gauč. Nabrala som koláč a dala ho Harrymu.

„Harry, viem, že sa to už blíži, a ja chcem aby si vedel, že ak to neprežijem, mám ťa strašne rada a ešte potrebujem aby si sa postaral o bábätko a aby si pomohol Louisovi aby sa z toho dostal, ale nemôže za to viniť bábo. Počuješ slúb mi to“ dostala som zo seba.

„sľubujem“ povedal Harry a rozplakal sa.

„to bude fajn“ povedala som a zobrala tanier od koláča. Odniesla som ho do kuchyne, keď mi prasla plodová voda.

„Harry, už to začínaaa“ kričala som. Harry pribehol ako na zavolanie a spoločne sme išli do nemocnice. Mala som príšerné bolesti, vedela som, že v priebehu niekoľkých hodín to príde. Harry zavolal Louisovi. O pár minút sme boli už na sále. Louis stál vedľa mňa. Začalo to. Dlho som sa netrápila, len tri hodiny, čo bolo celkom málo. No potom to na mňa doľahlo. Dieťatko zobrali odo mňa a mne prišlo zle.

„Louis“ povedala som potichu.

„prosím zlatko, zvládla si to“ povedal a pozrel sa na mňa. Videl to. Bledá tvár, nemohla som sa pohnúť, bolesti. Neprežijem to.

„Pán doktor“ začal kričať Louis. Začali okolo mňa chodiť doktory, ale ja som vedela, že sa blíži koniec, koniec všetkého.

„prepáčte, ale už sa nedá nič robiť“ skonštatoval doktor a Louis sa rozplakal. Cítila som trpkú bolesť. Louis sa skláňal nad mnou a plakal. Harry stál trochu ďalej.

„Louis, pozri sa na mňa“ povedala som a on sa na mňa pozrel. „ ja viem a aj  ty to vieš, že teraz zomriem. Chcem aby si vedel, že som ťa milovala najviac na svete a ja viem, že aj ty mňa a našú lásku teraz bude predstavovať naše dieťa. Nájdi si manželku, ktorá ťa bude milovať aspoň z polovice tak ako ja a buď šťastný. Milujem ťa“ povedala som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolesť sa ešte znásobila. Cítila som ako umieram, ako postupne ale určite odchádzam z tohto sveta a zanechávam tu moje milované osoby. Harry stál Ďalej a plakal.

„Harry“ povedala som a prišiel bližšie. „bol si mojím naj lepším priateľom. Chcem aby si to vedal, nebyť teba nemám Louisa. Oboch vás mám strašne rada.“ Dokončila som a Louis ma pobozkal. Bol to náš posledný bozk a asi aj najkrajší. Ja som ležala na smrteľnej posteli a jeho život začínal. V bozku boli všetky naše pocity a naša večná láska. Posledný krát som cítila jeho dokonalé a prekrásne pery. Nechcela som odísť, chcela som tu byť s ním. Ale ostalo tu po mne naše spoločné dieťa. Ku posteli prišiel doktor.

„Je koniec“ povedal a ja som to už cítila. Po lícach mi stekali slzy.

„Pani Montgomeryová, ako chcete aby sa volal váš syn?“ spýtal sa. Takže nakoniec to bol syn.

„Harry, ako môj najlepší priateľ ako človek, ktorý ma zoznámil s mojim priateľom“ povedala som a cítila ako mi odumierajú všetky časti tela. Prístroj začal pípať a ja som vedela čo to znamená. Posledný krát som sa nadýchla a povedala tie najkrajšie slová na svete.

„Milujem ťa Louis a aj teba Harry Junior“ zatvorila som oči a prestala rozmýšľať. Všetká bolesť zmizla a ja som opustila tento svet.

                  

takže Koniec, píšte komentáre, ako sa vám páči :)