I can´t live without her!!!

Ahojte, raz som len tak ležala v posteli a dostala som nápad na jednodielovku. Neváhala som a pokúsila sa ju napísať. JE to znovu smutné, ale mne sa to ozaj páči. Neviem ako vám. :D  Rozhodla som sa to dnes pridať, aby som vedela aké budú ohlasy. Ak sa vám to zapáči komentujte, ale prijímam aj negatívne komentáre. V jednodielovke sa nenachádzajú mená, takže si tam doplnte kto  sa vám tam hodí (mne najviac Harry). :d Dúfam, že sa zapáči a ospravedlňujem sa za chyby.
P.S. Je to krátke, ale nevedela som tam už nič vymysleť, mne sa to v tomto stave páči.

Zobudím sa a vedľa mňa leží ona. Prezerá si moju tvár, zapozerá sa mi do očí a aj bez slov viem, čo chce povedať. Pozerá sa na mňa totiž s toľkou láskou, ktorú jej ja každý deň opätuvam. Pritiahne si ma bližšie a pobozká ma. Otvorím oči a naťahujem ruku vedľa seba, no druhá časť posteli je prázdna. Ona tam nie je. Všetko to bol len sen . Cítim, len nekonečnú bolesť v srdci, ktorá mi pripomína, že ho tam ešte mám. Stratil som ju. Už nikdy neuvidím, jej oči prekypujúce šťastím a nikdy nepocítim jej pery, pretože ona je preč. Pomaly vstávam a prechádzam dlhou úzkou chodbou do obývačky. Spomínam si na naše nekonečné večery a pozeranie filmov.

„tak čo budemem dnes robiť?“ pýta sa a sadne si na gauč. Jej nádherné vlasy poletujú okolo nej a ona s nimi zápasí. Nemôžem sa nepousmiať.

„ďalší film“ navrhnem. Prikývne a dá mi božtek na nos. Milujem to. Keď mi do nosa udrie jej vôňa, vdýchujem ju ako drogu. Sadne si ku poličke s DVD-čkami a začnie prezerať.

„môže byť“ spýta sa a ukáže obal Hunger Games.

„fajn“ poviem bez zaváhanie a obaja sa zvalíme na gauč. V mysli sa mi vynára spomienka z posledného dňa s ňou. Nedokážem na ňu prestať myslieť. Môj život stratil zmysel, stratil ju. Pozerám sa na obrovský biely gauč, pred ktorým stojí malý stolík. Pod stolíkom sa nachádza hnedý koberec. Sadnem si na koberec a prechádzam prstami po miestach, na ktorých som ju našiel. Bola bledá a krehká. Po líci sa mi skotúľa slza, no nemám ani najmenšiu chuť, zastaviť ju. Utriem ju do rukávu a viac sa nad tým nezaťažujem. Premýšľam. No už nie je nad čím. Nič mi už po nej nezostalo, len srdce a spomienky . Navždy ju budem milovať. No srdce sa už nikdy nezlepí dokopy. Je roztrieštene na milión kúskov, ktoré by dokázala poskladať len ona. Vchádzam do kuchyne, ktorá je spojená s obývačkou. Sadnem si na barovú stoličku a pozerám na miesto na koberci.

„ahoj, už som tuuu“ zakričím od dverí a čakám, že sa mi príde hodiť okolo krku, no nič neprichádza, ani odpoveď, ani ona. Niečo sa mi nezdá v poriadku. Vyzlečiem si bundu a vchádzam do obývačky. Leži na zemi. Bledá. Krehká. Bez pohybu. Bez známok života. V sekunde sedím vedľa nej a snažím sa jej nahmatať pulz. Vytiahnem mobil a volám sanitku. Snažím sa jej podať prvú pomoc ale beezvýsledne. Strácam nádej, ale niekde v kútiku duše ešte stále verím, tak ako ona. Zľahka si spomeniem na jej životné moto BELIEVE. Hovorila, že treba veriť a tak sa o to pokúšam. Po pätnástich minútach príde sanitka. Odvezú ju do nemocnice a ja sa veziem s ňou. „ty to zvládneš, musíš to zvládnuť, nesmieš ma tu nechať samého“ hovorím jej a držím ju za ruku. Keď prídeme do nemocnice odvedú ju preč. Myšlienky mi behajú v hlave ako splašené. Vstávam zo stoličky a prejdem ku šúflíku, kde ssa nachádza príbor a nože. Vyberem jeden, ani nie veľký, ani malý. Vezmem si ho a pomaly s ním kráčam do kúpeľne. Položím ho vedľa umývadla a pozriem sa na svoj odraz v zrkadle. Pozerám na moje pery, ktorých sa dotýkala len ona. Pohľadom prejdem na oči, z ktorých len ona dokázala vylúdiť slzy ale dokázala do nich nahnať hviezdičky. Len ona sa na mňa pozerala s nekonečnou láskou, ktorá nikdy nevyhasne. Len ona ma brala takého aký som v skutočnosti a milovala ma tak. Pretože len ona ma dokázala urobiť sťastným. Očami prechádzam na vlasy, s ktorými sa mi pravidelne hrávala. Spomínam si na naše prvé stretnutie, keď mi povedala že mám najkrajšie vlasy aké kedy videla. Ale ja už nikdy neuvidím jej oči, nikdy sa nedotknem jej pier a nikdy sa nebudem hrať s jej vlasmi. Odišla. Naveky. Môj život stratil jediný zmysel života a preto nevidím dôvod to neskončiť. Takto sa budem len trápiť. Chytím do ruky nôž a prezerám si jeho čepeľ. Je ostrý. Stačí jeden hlboký rez a do niekoľkých minút vykrvácam. Sadnem si na podlahu a opriem sa chrbtom o skrinku. Už nemám na čo čakať. Teraz je ten správny čas. Nôž zaryjem do pokožky a krv začne striekať. Nekričím ani sa nezvýjam od bolesti. Myslím len na jediné. Na ňu. Konečne ju uvidím. Matne si spomínam na okamih keď mi to doktor oznámil.

„Dobrý, vy ste priateľ dievčaťa, ktoré sme pred hodinou prijali?“ hovorí  doktor  na chodbe.

„áno“ poviem znepokojeným hlasom, lebo jeho tón nebol pokojný. Bojím sa, bojím sa o ňu.

„je mi to ľúto, ale neprežila to, robili sme všetko čo sme mohli“ moje ssrdce sa po týchto slovách rozletelo na hromadu kúskov. Oči ma začali páliť. Nevnímal som nič, okrem bolesti v srdci, v zlomenom srdci. Bolesť.....nič iné len vyčerpávajúca bolesť. Veľa krát som premýšľal nad tým ako zomriem, no nikdy by ma nenapadlo, že to bude samovražda. Predstavoval som si to rýchlo a bezbolestne a to sa mi vyplnilo. Necítil som nič, len túžbu, znovu ju vidieť, znovu sa jej pozerať do očí a znovu sa jej dotýkať. Nepotreboval som nič iné, len ju. Prežívam posledné minúty svojho života a v hlave dokážem sformulovať len jedinú myšlienky. I can´t live without her. Posledné sekundy a ja už pomaly zavieram viečka. Som pripravený. O chviľu na to nič necítim, bolesť pominie a ja otváram oči. Vidím ju, pozerá sa na mňa jej dokonalými očami a usmieva sa. Vstanem a rozbehnem sa k nej. Milujem ju.